Polnočné behy Brnom

Autor: Tomáš Keseli | 2.5.2014 o 20:50 | (upravené 2.5.2014 o 22:08) Karma článku: 7,78 | Prečítané:  523x

Dnes som sa rozhodol vzkriesiť tradíciu polnočných behov Brnom. Asi pred rokom som si zvykol raz, dvakrát týždenne zabehať medzi jedenástou a polnocou. Potom som ale odišiel na Erasmus. Na Erasme som o polnoci behať nechodil, vlastne som tam až na pár výnimiek nebol behať vôbec. Nie som dobrým bežcom. Nebežím rýchlo (rýchlejšie než dievčatá a muži bez kondičky ale pomalšie ako priemerný chalan) a nevydržím behať pridlho. Behanie však mám rád. Obzvlášť to polnočné. Schválne to raz skúste. Odporúčam vám to. Nie kvôli zdraviu, kondičke alebo tým ostatným veciam, kvôli ktorým ľudia obvykle chodia behať. Mne ide predovšetkým o ten príjemný pocit, ktorý som zažil len počas týchto polnočných behov Brnom.

Nemyslíte na školu, na prax, na prácu, tie starosti necháte doma na byte, keď za sebou zabuchnete dvere a privoláte výťah. Nemyslíte ani na politiku, novinky zo sveta či zaujímavý článok alebo kapitolu knihy, ktorú ste si predtým prečítali. Úplne zabudnete na dievčatá, hoci obvykle o nich premýšľate každú chvíľu. Polnočné behy Brnom nedajú priestor ani hlbokým existenciálnym úvahám, tak typickým pre sprchy a kosenie trávy. Z hlavy vypustíte Kubrickov film, ktorý ste práve dopozerali, hoci o každom Kubrickovom filme zvyknete veľa premýšľať. Nič z toho nie je pri behaní dôležité. Ste tam len vy, cesta a rytmický klopot vašich tenisiek. Tá harmónia vás upokojuje. Ticho polnočného veľkomesta (bežíte väčšinu úseku v parku Lužánky) má v sebe čosi zvláštne. Neviete to popísať. Teda viete. Je to presný opak škrípania polystyrénu. Lebo škrípanie polystyrénu je tá najhoršia vec na svete. Po ceste miniete zopár ľudí. Dve baby čo šli vyvenčiť psov a nezaujato si vás prezerajú. Párik tisnúcich sa k sebe na hojdačkách, čo sa potuchu chichoce. Niečo v kríkoch čo mohol byť pes alebo bezdomovec. Neidentifikovateľne to skuvíňa. Nezľaknete sa. (Spomeniete si, že keď sa o vašej polnočnej športovej aktivite dozvie mama, vždy vás od toho odhovára. Bojí sa o vás.) Ďalej zbadáte troch podnapitých ľudí, len o niečo starších ako vy. Dvaja chlapci a jedno dievča. Dievča za vami zakričí: „Utíkej, Forreste!" Pousmejete sa. Spomeniete si, že na imatrikuláciách na gympli ste hrali Forresta a jeden tretiak na vás kričal to isté. Vyjdete z parku a vydáte sa naspäť po tej dlhej ulici, na ktorej meno si ani za Boha neviete spomenúť, ale pamätáte si, že po nej jazdí šalina č. 1 a 6. Na križovatke máte šťastie na zelenú. Teda šťastie... na tomto úseku už nevládzete a dúfate, že bude červená. Nikdy nie je. Dobehnete na Českú, kde už stojí väčšia skupinka mladých ľudí a rozhodujú sa kam na diskotéku. Zastavíte pred vchodom do baráku, vyčerpaný sa opriete o dvere a hľadáte správny kľúč. Snažíte sa nezobudiť spolubývajúcich. Dáte si sprchu a spolu s existenciálnymi úvahami sa postupne začína vytrácať i bežecká eufória. Začnete myslieť na všetky tie veci, na ktoré ste počas behu myslieť nemuseli. Potom dostanete nápad napísať o svojich pocitoch blog. Pri písaní rozmýšľate o tom, kedy si znovu pôjdete zabehať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?